Základní informace
· Úvod
· Co je to...
· Proč...?
· Proč chtít...?
· Vzpomínáme
· Dvanáctero
· Pomoc
· Rodičům a známým
· Kontakty na adminy
Reklama
Nabídka
· Domů
· Články
· Vaše příběhy
· Vaše tvorba
· Fóra
· Recenze
· Encyklopedie
· Časté dotazy
· Ankety
· Archiv článků
· Odkazy
· Poslat článek
· Soukromé zprávy
· Váš účet
· Vyhledat
· Doporučte nás
Kdo je online
V tuto chvíli je 39 návštěvník(ů) a 0 uživatel(ů) online.

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma zaregistrovat zde
Přihlášení
Přezdívka

Heslo

Ještě nemáte svůj účet? Můžete si jej vytvořit zde. Jako registrovaný uživatel získáte řadu výhod. Budete moct upravit vzhled tohoto webu, nastavit zobrazení komentářů, posílat komentáře, posílat zprávy ostatním uživatelům a řadu dalších.
Odkazy

Môj príbeh a zmena v živote

Autor: bellablack911 - Neděle, 07.07. 2013 - 11:16:41
Téma: Vaše tvorba

Zdravím vás tu na tomto fajn webe. Úprimne som rada, že niečo takéto existuje. Iste si pamätáte článok čo som sem písala dávno s názvom: "To už nie som ja". Po dlhom čase sa v mojom živote udiali isté zmeny a ja vám chcem teraz vyrozprávať svoj príbeh.

Začnem teda od začiatku. Všetko sa začalo dvanásteho mája 2009. Bol to utorok. Májový deň, slnce svietilo... Pohoda. V ten deň sa však môj život zmenil doslova od základov. Uvažujete že čo sa asi udialo... Nič zložité len... som sa po prvý krát zamilovala. Bol to fešák, blonďatý metalista. Teraz si vravím, že neviem čo som na ňom videla, je narcistický a ja som bola zaslepená. Zamilovala som sa doňho jediným pohľadom. A potom sa to so mnou viezlo ďalej. On ani nevedel, že existujem.

keď nastal november - mesiac kedy mám narodeniny tak som ho ešte vždy milovala. Vtedy sa k tomuto problému pridali ďalšie. Ocino dosť pil, lebo nemal prácu. Mamina sa kvôli nemu trápila. My sme spriaznené duše a keď vidím, že sa trápi ona, tak sa trápim aj ja. Ešte k tomu sa mi nedarilo v škole, nemala som kamarátky. Mala som kamarátky ale nie tie ozajstné, chápete ako to myslím. Som trochu tučná, ale vtedy to pre mňa predstavovalo veeeľký problém. Nevedela som ako ho riešiť a otcova mama mi k tomu tiež nepomáhala. Hovorila mi aká som tučná a ponižovala ma. Vtedy toho už na mňa bolo priveľa.

Asi o týždeň po mojich narodeninách - bola nedeľa - oco prišiel domov dosť opitý a nadával maminke. Mala som z neho strach. Nepáčilo sa mi to. Potrebovala som nejako vypnúť. A tak som si spomenula na jeden zážitok ešte keď som mala asi jedenásť rokov - vtedy som bola vytočená a siahla som po žiletke na holenie. Normálnej plastovej žiletke. Porezala som sa a dodnes tam mám jemnú jazvu. Vždy som pred tým tvrdila, že tí čo sa režú sú blázni a ja by som to nikdy neurobila. V tom novembri som si uvedomila, ako som sa zmýlila. V tú nedeľu mi napadlo urobiť to znovu. S touto myšlienkou som si ľahla do postele. A v noci, ked som sa zobudila tak som to aj urobila. šla som do kúpelne a vzala zase tú plastovú žiletku. Jednorázovku. Porezala som sa na chrbát dlane. keď mi z toho tiekla krv, bola som akoby v nebi. Bolo mi dobre a slzy čo mi tiekli po lícach som ani necítila. Mala som pocit akoby som vyletela do výšin a to všetko zlé som nechala dole pod sebou. Zrazu som si uvedomila, že by do kúpelne mohol hocikto prísť a tak som vzala vreckovku a zastavovala si krv. Žiletku som odložila na to isté miesto kde bola a šla som si znovu ľahnúť.

Na druhý deň som prosila mamku aby mi kúpila potítko. Aby som zakryla rany. Mamina mi ho aj doniesla a ja som si rany mohla zakryť. Nechcela som aby sa to niekto dozvedel. Netúžila som po pozornosti rodičov. No... popravde možno aj trochu áno, ale viac nie. O týždeň na to som sa znovu porezala... A znovu a znovu. Again, again...

Začiatkom roku 2010 to mamka zistila. Zavolala si ma do izby a spýtala sa ma, prečo stále nosím to potítko. Ja na to: "Len tak!" No stále sa ma na to pýtala a ja som sa rozplakala a všetko jej povedala. Objala ma a povedala, že mi pomôže. No ona sama na to bola prikrátka. Po pár mesiacoch sa začala znovu zaujímať o svoje problémy a mne to bolo jasné. no cítila som sa hrozne osamelá. strácala som zmysel života. chcela som zomrieť. a o chvíľu na to - asi v júni - som to aj skúsila. predávkovala som sa rôznymi tabletkami a ani neviem čo za svinstvo s prepáčením to bolo. bolo mi z toho zle, a všetko som to vyvrátila. no našťastie nebolo treba volať sanitku. Popri tom ako som pojedla tie lieky tak som sa aj rezala do zápästia. takže som skončila so zápästím riadne nasekaným. alem bolo to v poriadku. mamina to nezistila. zistila len to, že som sa dorezala.

v ten deň mi našla mail nejakej psychologickej poradne. a tak som jej napísala. v podstate mi nejako neporadila, lebo tam bol problém s tatkom a ona mi vravela aby som navštívila psychologičku. Potom ten zvyšok roka nejako utiekol a rán pribúdalo. ked bol začiatok roku 2011 tak som sa zoznámila cez facebook s jedným skvelým chalanom. Bol z čiech a veľmi ďaleko odo mňa. To ma samozrejme mrzelo. písali sme si spolu a mali sme podobný príbeh. rozumeli sme si. ja som sa doňho postupne zamilovala. to už som na predošlú lásku nemyslela. v apríli toho roku mi napísal, že ma miluje. boli sme vo vzťahu na diaľku. po mesiaci ten vzťah aj skončil a ja som to chápala. no bolelo ma to.

boli sme však naďalej kamaráti. rozumeli sme si. ja som mala vtedy imaginárneho priateľa Dava a dosť mi to pomáhalo keď som mala jediného dobrého priateľa blízko. aj keď neexistoval. No a keď sa o tom dozvedel ten chalan z čiech, tak mi vynadal do schizofreničiek a rozdvojenej osobnosti. to mi ublážilo. no milovala som ho naďalej. ale on mňa nie. vtedy som sa už rezala dosť často. toto trvalo skoro celý rok 2012.vtedy som začala chodiť k psychologičke.

V auguste som sa druhý krát pokúsila o samovraždu. tento krát som skončila na internom oddelení s kanylou v ruke. a napokon hneď na psychiatriu. tam som bola 2 týždne. dali mi antidepresíva. tie mi prvý mesiac začali pomáhať a potom sa to obrátilo zas na zlú stranu. v októbri som bola druhý krát na psychiatrii. viete mám diagnózu Hypoplázie, čo znamená, že dobre nevidím. ale tento problém nevnímam. v tom októbri sa pridala ďalšia diagnóza, ktorá neviem ani ako sa volá. jednoducho akýsi zložitý názov v doktorskom slvníku ktorý znamená, že mi postupne budú vypadávať hormóny. mám málo rastového hormónu, preto som malá a tučnejšia. a aj preto mám depresie. k tomu sa pridala diagnóza depresia. plus toto: automutilácia - sebapoškodzovanie.

celú zimu som bola v depresiách a už som mala tie tenké plátkové žiletky. rany boli hlbšie. dokonca sa mi stalo, že mi rany hnisali. takto to šlo až do apríla.

vtedy nastal ďalší zlom. nervovo som sa zrútila v škole a dorezala som si zápästie. našla ma triedna. steny boli od krvi. vtedy mi došlo, že som všetko tak prvotriedne dokašlala, že som mala pocit, že sa to už ani nedá napraviť. a tak som sa dostala tretí krát na psychiatriu. tam mi už naozaj pomohli. zmeniili mi lieky a ja som už dva mesiace "čistá". Som v dobrej nálade a pozitívne naladená. Mám ciele: vydať knihu a pomáhať ľuďom s podobným problémom ako mám ja. Chcem ísť po strednej škole študovať psychológiu.

Teda dostávam sa aj k podstate tohto článku: ak budete potrebovať pomoc, vedzte, že som tu aj ja. Tu máte môj e-mail: deadrose.black9@gmail.com

A tu je môj blog alebo tento

chcem vám pomôcť. nie som ešte psychológ, ale zažila som toho dosť a viem vás podporiť.

A ešte jedna veta: NIKDY TO NEVZDÁVAJ!!!!!!!!!!!

 
Související odkazy
· Více o tématu Vaše tvorba
· Další články od autora Blizi


Nejčtenější článek na téma Vaše tvorba:
Žiletka

Hodnocení článku
Průměrné hodnocení: 0
Účastníků: 0

Zvolte počet hvězdiček:

Výborný
Velmi dobré
Dobré
Povedený
Špatné

Možnosti

 Vytisknout článek Vytisknout článek

K tomuto článku není možné vložit komentář.

© 2005 UNITED-NUKE Powered Site.

Powered by Copyright © UNITED-NUKE. All Rights Reserved.
Čas potřebný ke zpracování stránky: 0.04 sekund